"Mnoho signálov naznačuje, že dnešné deti strácajú pocity nehy, prichádzajú o empatiu." Čo to znamená?
Túto vetu vyslovil Gordon Neufeld počas svojej reči pred Európskym parlamentom, píše Gábor Maté vo svojej knihe Mýtus normálnosti. "Veľa mladých už prekročilo svoj smútok, strach, pocity hanby a zmätku. Je zaujímavé, že podľa výskumov vo chvíli, kedy sa deti prestanú červenať, tak sa už rozlúčili s empatiou. Zistilo sa, že pozornosť zameraná na druhých prináša pocity zraniteľnosti, môže viesť ku sklamaniu."
Gábor Maté počas konferencie v Bratislave 14.9.2024, Kompas regenerácie, FOTO: Monika Molnarova Photography)
Vieme, že zo všetkých prežitých emócií zanecháva najväčšiu ranu práve pocit opustenosti. Dnešné deti, žiaľ, musia zažívať to, že sa im rodičia stále viac vzďaľujú. Na rozdiel od predchádzajúcich generácií sa musia oveľa viac spoliehať na svojich rovesníkov.
Výsledkom je strata pocitov
Vnútorná obrana mladých ľudí sa zasekne v snahe o "ochranu" pred zraniteľnosťou - práve pred týmto (inak v živote nesmierne cenným) pocitom sa musia naše deti obrniť, aby prežili.
Oslabuje sa vnútorný citový svet dieťaťa a ono bude stále menej schopné naplno preciťovať svoju ľudskú existenciu. Ale prečo by mali naše deti zostať otvorené zraniteľnosti? Prečo by sme MALI CHCIEŤ, aby boli zraniteľné?
Gordon Neufeld a Gábor Maté to podrobne popísali v knihe Držte si svoje deti. Veľmi odporúčam. Naše pocity sú dôležité, aby sme v tomto svete prežili. Pomáhajú nám zorientovať sa vo svete, pochopiť ho, prinášajú nám informácie, bez ktorých by sme sa nezaobišli. Povedia nám, čo je bezpečné, čo je pre nás dobré a čo, naopak, náš život ohrozuje.
Gábor Maté počas konferencie v Bratislave 14.9.2024, Kompas regenerácie, FOTO: Monika Molnarova Photography)
Ak v sebe uzamkneme svoje pocity, strácame dôležitú časť nášho životného kompasu, ktorá tvorí to, kým sme. Kvôli pocitom sa oplatí žiť, vďaka nim je život vzrušujúci, zaujímavý, plný výziev, kvôli nim má zmysel. Pocity nás motivujú, aby sme objavovali svet okolo seba, spoznávali ho, pomáhajú nám rozvíjať sa a dozrieť.
My ľudia až na úrovni buniek fungujeme buď v sebaobrannej pozícii, alebo v tej rozvíjacej, kedy sa rozvíjame. Nemôžeme byť zároveň v oboch pozíciách. Keď sa deti rozhodnú, že budú nezraniteľné, svet okolo seba už nevidia ako zaujímavé miesto plné nekonečných príležitostí. Nevidia seba ako ľudí s nekonečnými schopnosťami. Svet nevnímajú ako miesto, ktoré ich víta, volá k sebe a podporuje ich, aby odvážne objavovali a skúšali, v ktorom je pre nich miesto, aby v ňom našli svoje uplatnenie.
Gábor Maté počas konferencie v Bratislave 14.9.2024, Kompas regenerácie, FOTO: Monika Molnarova Photography)
Ak sa deti vzďaľujú od dospelých a rozhodnú sa, že budú nasledovať rovesníkov, tento moment ich uzavrie medzi vlastné obmedzujúce hranice a vrhne do sveta veľkého strachu. Nečudo, že je dnes toľko depresívnych detí a mladých ľudí, že toľkí trpia úzkosťou a strachom.
Láska, pozornosť a bezpečie, ktorú im dokážu dať iba dospelí, oslobodzuje deti a nenúti ich, aby sa stali nezraniteľnými a necitlivými. Dáva im to šancu na skutočný život a ozajstné dobrodružstvá. Toto im nedajú ani drogy, ani extrémne športy, ani iné riskantné aktivity.
Ak dospelí nedokážu deťom dať pocit bezpečia, deti sú nútené obetovať svoju schopnosť rozvíjať sa, duševne dozrievať. Nebudú vedieť vytvárať stabilné a naplňujúce vzťahy. Nebudú nasledovať svoje najhlbšie túžby a sny o sebarealizácii.
Utekanie od zraniteľnosti nie je nič iné, ako útek od samých seba. Ak neudržíme deti nablízku pri sebe, bude to mať vysokú cenu. Naše deti prídu o to, kým skutočne sú, stratia svoje pravé ja.
Autor: Ani Mituchová
Zdroj: Gábor Maté, Mýtus normálnosti
Foto: Monika Molnarova Photography
